Aktívne občianstvo so Zastúpením Európskej Komisie na Slovensku
- 2 days ago
- 5 minút čítania
Tretiu tému do úlohy Prejav aktívneho občianstva tento rok zadávalo Zastúpenie Európskej Komisie na Slovensku. Žiaci a žiačky mali prostredníctvom prejavu, videa alebo grafického výstupu prezentovať svoje aktívne občianstvo na tému:
Kyberšikana: najväčšia digitálna hrozba pre ľudské práva? - reakcia Európskej únie s ohľadom na deti a mladých ľudí.
Gratulujeme najlepším prácam, no zároveň patrí uznanie aj všetkým 14 študentom a študentkám, ktorí a ktoré zaslali svoje prejavy aktívneho občianstva na tému zadanú Zastúpením Európskej Komisie na Slovensku.
1. miesto - prejav: Martin Rotter, Gymnázium sv. Františka z Assisi, J. M. Hurbana 44, Žilina
Dnešná doba je rýchla. Je rýchla novými technológiami, trendami a výzvami. To, čo stačilo kedysi, dnes už nestačí. Reakcia na trend, ktorý vznikol dnes mala prísť včera, keďže zajtra je už neskoro. Čo i len jedno zlé alebo neskoro prijaté rozhodnutie zo sebou môže priniesť také negatívne dôsledky, ktoré vedia poznačiť celé generácie.
Niečo podobné sa stalo aj nám. Rýchlik s názvom umelá inteligencia preletel Európou tak rýchlo, že sme sa ani nenazdali, a už bol preč. To, čo z neho vystúpilo sme ešte nevideli, a naše zákonné, spoločenské a ľudské normy na to vôbec neboli pripravené.
AI urýchlila rozvoj virtuálneho sveta. Šikana nabrala úplne novú formu a rozmery. To, o čom dnes rozprávame v školách a na prednáškach, častokrát ani nepatrí všetky riziká, ktoré vznikli. Neregulované modely AI, ako napríklad GROK, mohli mesiace generovať obsah – sexuálny, násilný, v skutočnom svete nelegálny, bez postačujúcej regulácie či zásahu.
Ako to už v spoločnosti býva, najviac si to odniesli tí najzraniteľnejší – deti a mládež. Virtuálny svet nie je len priestorom, do ktorého vieme paralelne prekročiť riziká zo „skutočného“ sveta. Šikana sa neprenáša 1:1 do chatu na Instagrame. Nabrala monštruózne rozmery. AI v obrovskej miere zväčšila digitálny, virtuálny priestor. Dnes vôbec nie je potrebné, aby agresor vymámil od obete nahú fotku. Dnes stačí, aby si ju vygeneroval.
Toto sprístupnenie a zjednodušenie zlého konania (v našom prípade šikany) spôsobilo, že sa rozmohla a rozbujnela. Dnes stačí napísať len jednoduchú myšlienku a miliardy umelých neurónov ju oživia. Tento postup šikany som štrukturálne načrtol aj v prvom odseku mojej reči (keď sa jednotlivé časti posúvali na prompt pre AI).
Práve toto masívne zväčšenie digitálneho sveta spôsobilo to, že obete môžu nadobudnúť pocit, že sú úplne samé a stratené. Že v obrovskom neregulovanom priestore nie je autority ani záchrany a že sú celkom samé. Na konkrétnom príklade som ukázal aj správne konanie Európskej únie, ktoré by malo slúžiť ako predloha pre reakciu do budúcna. Vytvoriť kostru pre reakciu na virtuálne a digitálne zmeny a trendy je kľúčové pre celé spoločnosť.
Do môjho verejného prejavu som vložil srdce, skutočné príbehy, aby som ukázal, že online nie je len online. Snažil som sa ukázať, že nie je možné oddeliť digitálny svet od skutočného sveta. Kým je dianie virtuálne, pôsobí abstraktne. Keď mu dáme tvár, v mojej reči niekoľko tvárí, zo skutočného sveta, vieme ho považovať za reálne. Bez toho, aby sme AI a digitálny svet považovali za skutočnú hrozbu, nevieme adekvátne konať. A keď nevieme adekvátne konať, nevieme chrániť tých, ktorí to najviac potrebujú – deti.
V závere som sa snažil zdôrazniť individuálnu úlohu každého z nás. Ukázal som, že individuálna angažovanosť je povinnosťou tých z nás, ktorí si uvedomujeme hrozby digitálneho sveta. Nie je správne odvolávať sa na systém. Správne je individuálne sa vložiť do problematiky, porozumieť jej a ukázať, že mne na tom záleží. Ukázať, že ja, človek s tvárou a menom, chcem konať dobro.
Prejav Martina Rottera si môžete prečítať nižšie.
2. miesto - video: Eliška Hloušková, Škola umeleckého priemyslu, Staničná 8, Trenčín
Moja práca je zameraná na kyberšikanu. Konkrétne na dopad, ktorý kyberšikana má na ľudí a ľudskú psychiku. Často sa vraví, že byť milý nič nestojí, a je to pravda. Ak nemáme nič dobré čo povedať, tak by sme radšej nemali vravieť nič. Ľudia, a to obzvlášť ľudia na internete, sa často ohradzujú tým, že byť zlý taktiež nič nestojí, no to, že to nič nestojí ich, neznamená, že to nemusí stáť druhého šťastie, mentálne zdravie a v tých najhorších prípadoch aj holý život.
Na internete je ľahké sa schovávať za obrazovku a falošnú identitu. Šikanátori, ktorí vypisujú veci často deťom aj dospelým, sa za stenu komentárov schovajú ako malé dieťa za sukňu matky. Anonymná tvár a falošná idealizovaná identita sa pre nás stala každodennou súčasťou.
Animácia začína fotením dievčinky, ktorá potom fotky „postuje“ na sociálne siete. Následne je zachytená len bez tváre a identity, ako sa pozerá von za odlietavajúcimi vtákmi. Postupne jej začnú chodiť oznámenia komentárov o tom, ako je škaredá, nechutná a ako by si mala zobrať život. Začierni sa jej pred očami a z neustáleho opakovaného ponižovania upadne do depresie. Po nejakom čase nátlak nevydrží a zoberie si život.
Toto je realita nejedného človeka a je treba, aby sa hovorilo aj o týchto témach a šírilo sa povedomie o následkoch kyberšikany.
Video Elišky Hlouškovej si môžete pozrieť nižšie.
3. miesto - obraz: Beáta Kultanová, Gymnázium Michala Miloslava Hodžu, M. M. Hodžu 860/9, Liptovský Mikuláš
V dnešnej online dobe sme my mladí ľudia oveľa ľahšie zraniteľnejší než kedykoľvek predtým. Násilie, urážky alebo vydieranie sú k nám bližšie vďaka našim sociálnym sieťam. Neuchráni nás ani bezpečie domova, keďže nebezpečenstvo sa ukrýva v našich vlastných zariadeniach. Ako niekto, kto si prešiel šikanovaním, citlivo vnímam tému kyberšikany. Myslím, že práve preto som sa rozhodla túto tému spracovať a otvorene na ňu poukazovať.
Dominantnou súčasťou môjho diela je mladá žena, ktorá sa pozerá do zrkadla.
V zrkadle ale nevidí svoj odraz, ale bytosť plnú urážok a nenávisti. Tá má ale presne stanovený obrys, keďže nenávisť je smerovaná na ňu, nie na okolie. Rozhodla som sa pre tento koncept, keďže kyberšikana sa vďaka online svetu nedeje len na určitých miestach. Nenávisť a zlo nás nachádzajú aj v tých najintímnejších momentoch, ako je nevinný pohľad do zrkadla. Vďaka sociálnym sieťam sa k nám nenávistné správy, vyhrážky aj iné hrozné veci vedia dostať v priebehu niekoľkých sekúnd. Zrkadlo nie je reflektujúce, je v typickej farebnej schematike sociálnej siete Instagram. V zrkadle nie je pravdivý obraz, ale obraz o tom, ako sa daná žena vníma vďaka nenávisti iných. Pozadie predstavuje pomyselné väzenie a neschopnosť sa vymaniť z digitálnych rúk tých, ktorí jej ubližujú. Čiary sú rôzne hrubé, čo predstavuje myšlienkové vlákna. Tie, ktoré sú hrubé, znázorňujú najčastejšie sa opakujúce negatívne myšlienky. Tenké zas tie, ktoré sú nové a vznikajú z nových nenávistných komentárov a urážok. Mladá žena je zároveň akoby päsťou na oko v obraze. Je to preto, že vďaka zážitkom z online priestoru má pocit, že už nepatrí ani do toho reálneho sveta okolo seba.
Kyberšikana je problém, ktorý ma trápi. Okrem zreteľne zjavnej ľudskoprávnej tematiky ma trápi aj z čisto osobného hľadiska. Sociálne siete, ktoré nás majú spájať, môžu veľmi jednoducho zmeniť niečí život na nočnú moru. Porušuje sa naše právo na bezpečnosť, rešpekt či slobodu vyjadriť sa. Aj napriek tomu, že kyberšikana je trestný čin, sa podľa mňa u detí a tínedžerov vyskytuje stále veľmi veľa. Svojím dielom by som chcela poukázať na nedostatok prevencie a osvety, ktorú vo svojom okolí vnímam. Keďže kyberšikana môže vyvolať depresie a úzkosti, myslím, že by nemala zostávať mladšou pozabudnutou sestrou šikany, ale mala by byť braná ako vážny sociálny problém dnešnej spoločnosti.
Nižšie môžete vidieť obraz Beáty Kultanovej.
