Aktívnym občianstvom chránime právny štát

Tretiu tému do novej prefinálovej úlohy “Prejav aktívneho občianstva” pripravil náš ďalší dlhoročný partner Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku :

“Európska komisia vydáva každý rok Správu o právnom štáte. Hovorme o nezávislosti médií a slobodnej žurnalistike bez politických a iných tlakov.”

Pre túto tému sa rozhodlo 17 finalistov a finalistiek, pričom spracovať ju mohli formou písomného prejavu, grafického vizuálu alebo krátkeho videa. Ocenených bolo prvých 5 prác. Všetkým samozrejme gratulujeme!

1. miesto - prejav: Lucia Kúdelová, Gymnázium J. Jesenského, Bánovce nad Bebravou

Novinári a novinárky po celom svete dostávajú prívlastok „strážny pes demokracie". A nepochybne sú jedným z pilierov právneho štátu a slobodného sveta - prinášajú nám potrebné informácie, na základe ktorých prijímame rozhodnutia každý deň, nielen pri olebnej ume. Čo sa ša'k stane, keď sa o toho strážneho psa dobre nestaráme? Keď ho uviažeme na reťaz a kŕmime ho iba pod podmienkou, že nebude štekať a poslušne sa zloží v kúte?

Týmto otázkam dnes čelí celý svet, nielen naša krajina. V dobe postfaktov a postpravdy v ňom nez-anedbateľná č-asť nenachádza pre kritickú -a poctivú novinár-činu priestor. Naopak, často aj za podpory politických elít novinárov a novinárky zasypávame tým najtemnejším, čoho sme ako spoločnosť schopní. Staviame ich do roly akéhosi nepriateľa, proti ktorému treba bojovať urážkami, zastrašovaním, prianím smrti ... čím im de facto upierame úplne najzákladnejšie práva a slobody, ktoré ako každý iný slobodný občan majú.

Cieľom môjho textu nie je hádzať vinu na konkrétne osoby či posudzovať politiky strán a jednotlivcov. Má slúžiť ako priblíženie novinárskej práce bežným ľuďom , pomôcť im vidieť za jednotlivými článkami ľudí, ako sú oni sami, ktorí tiež snívajú o lepšej krajine a možno aj práve preto si povolanie novinára vybrali. Tiež som si položila otázku, či je vôbec od nás férové stavať žurnalistov a žurnalistky do pozície strážcov demokracie. Či by sme ich prácu nemali skôr brať ako prostriedok na posilňovanie našich vlastných občianskych postojov a hodnôt, prípadne ako budíček, ktorý toho strážneho psa prebudí v každom z nás, keď je to potrebné.

Paradoxne, tento prejav poväčšine vznikol ešte skôr, ako som len tušila, že ho napíšem. Mám pocit, že vo mne zrel niekoľko rokov, odkedy som sa sama rozhodla stať sa novinárkou. Na papier som ho v prvej podobe položila pár týždňov dozadu, keď som s ním skutočne vystúpila na verejnom zhromaždení, ktoré si život a prácu jedného výnimočného žurnalistu pripomínalo. Písala som ho s myšlienkou na ľudí, ako bol práve on - tým som sa venovala aj vo svojom texte. Spomínať ľudí z dezinfoscény som nepovažovala za hodné témy, keďže ich za novinárov nepokladám, rada sa však 1ým, ako ich „práca ... rozkladá kritické uvažovanie ľudí , budem zaoberať na olympiáde.

Nižšie nájdete celý prejav Lucie Kúdelovej.

2. miesto - prejav, Emma Tóthová, Gymnázium, M. R. Štefánika 16, Nové Zámky

Túto tému som si vybrala najmä preto lebo je v dnešnej dobe veľmi aktuálna a dôležitá. Novinári sú veľmi významnou súčasťou právneho štátu a demokratickej spoločnosti. V dnešnej dobe čelí slobodná žurnalis1ika veľkým výzvam a ak ju chcecme zachovať, musíme o jej dôležitosti hovoriť a komunikovať s mladými ľuďmi. Pre mňa osobne je dôležité podporovať nezávislú žurnalistiku.

Vo svojom voľnom čase brigádujem v kaviarni a zo zarobených peňazí som sa rozhodla predplatiť si Denník N. Jeviem si predStaviť svoj deň bez toho, aby som si neprečítala články v tomto denníku. Je to pre mňa až k neuvereniu ako sa líši poskytovanie informácii u nás i vo svete na sociálnych sieťach, bulvárnych denníkoch a v nezávislých médiách. Je mi smutno, keď vidím ako

sú moji spolužiaci a rovesníci ovplyvnení bulvárom a dezinformáciami, či sociálnymi sieťami.

Myslím si, že jedine človek rozhľadený dokáže kriticky myslieť a zvážiť, aké nebezpečné je oklieštiť, nedaj bože zrušiť nezávislé médiá. Som rada, že malým kúskom do nezávislej žurnalistiky som prispela i ja. V právnom štáte je neprípustné, aby vláda označila nálepkou médiá na ,,priateľské" a „nepriateľské". Absolútnou absurdnosťou bola zmena RTVS na STVR. So zmenou

súvisel aj odchod známych redaktorov, odborníkov i tých neviditeľných ľudí, ktorí tvorili nezávislé spravodajstvo. Smutným príkladom tlaku na nezávislé média je aj prfpad moderátora Michala Kovačiča, ktorý po rokoch kvalitnej novinárskej práce v relácii Na telo skončil v Tv Markíza.

Jeho nekompromisný prístup a kri1ické otázky očividne neboli po vôli tým, ktorí by radšej videli novinárov poslušných a prispósobivých. Vládni politici dlhé mesiace odmietali účasť v tejto diskusnej relácii. Podobne na tom bol aj investigatívny novinár Adel Ghannam, ktorý sa dlhodobo venoval odhaľovaniu káuz a praktikám moci. Obaja čelili tlaku a situácia napokon viedla k ich odchodu. Práve preto

je dôležité ocenňovať novinárov, ktorí sa napriek prekážkam nevzdávajú.

Prestížne ocenenie Biela Vrana získali Adel Ghannam, Viktor Vincze a Michal Kovačič za ich odvahu postaviť sa proti politickým zásahom do spravodajstva v Markíze. Obdivujem ich odvahu, nebojácnosť a rozvahu. Určite nie je ľahké urobiť vážne životné kroky a tým ovplyvniť svoju budúcnosť. Neviem si predstaviť opustiť svoju milovanú prácu len preto, že niekto ma začína ohrozovať, istým spôsobom utláčať, či šikanovať len kvôli tomu, že sa snažím ľuďom ukázať pravdu.

Nezávislé médiá sú základným pilierom demokracie a títo novinári ukázali, že pravda je pre nich dôležitejšia ako vlastný komfort. Kiežby sme to dokázali aj my ostatní. Kedysi mi moja babka vravievala, že niekedy treba urobiť vážne životné rozhodnutie a konať. Možno je ten správny čas podporiť všetkých tých, ktorí bojujú za pravdu, spravodlivosť i našu budúcnosť. Verím. že nás bude viac a viac,

a že naša krajina bude aj miestom, kde bude vládnuť objektívnosť, spravodlivosť, vzdelanosť, rozhľadenosť a múdrosť.

Prejav Emmy Tóthovej si môžeš prečítať nižšie.

3. miesto - prejav, Simona Briatková, Gymnázium V. B. Nedožerského, Prievidza

Od začiatku roka 2025 sme svedkami pravidelných protivládnych protestov. Každý druhý piatok sa na námestiach slovenských miest zíde nezanedbateľný počet ľudí, ktorí si uvedomujú následky krokov súčasnej vládnej garnitúry. Nebola som výnimka. Protestov som sa aktívne zúčastňovala vo viacerých mestách.

V tomto období nastala súhra niekoľkých okolností. Vedela som, že z foriem aktívneho občianstva si vyberám prejav na verejnom zhromaždení. Z ponuky som to považovala za pre mňa najvhodnejšiu alternatívu. Páčila sa mi aktuálnosť a správne načasovanie. Olympiáda ľudských práv vo všetkých formách ukazuje aplikovateľnosť v občianskom živote. Ostala som nadšená, keď pár dni na to som obdržala správu od jednej študentky, aktívnej v občianskom združení Prievidza Spoločne. Dostala som ponuku vystúpiť na proteste. Bez váhania som ihneď pozitívne zareagovala. Naskytla sa tak možnosť, písomnú prácu pre ciele súťaže využiť aj mimo školských kuloároch – a to rovno v centre spoločenského diania.

Pred samotným dňom vystúpenia má čakalo niekoľko povinností. Moje prvé kroky

smerovali na riaditeľstvo školy. Cítila som, že informovať vedúce oddelenie môjho

gymnázia je zo strany žiačky základná slušnosť. Za dverami riaditeľne som sa stretla s pochopením a veľkým povzbudením. Rušivá bola jedna podmienka. Vo svojom vystúpení nemôžem spomenúť školu, študentkou ktorej som. Dôvodom neboli obavy zo zlej reprezentácie, ale nakrivená úroveň právneho štátu na Slovensku. Vedenie školy je donútené k vlastnej autocenzúre. Svoju činnosť musia viesť tak, aby žiadna z podniknutých aktivít neprekročila mieru akceptovateľnosti jej zriaďovateľa. Tá sa však odvíja od zásad politickej strany, ktorej predstaviteľom je hlava samosprávneho kraja. Skúsenosť, ktorej som sa stala svedkom, mi ukázala skutočný rozsah závažnosti, ktorej dnes celá slovenská spoločnosť musí čeliť.

Túto skutočnosť som odkomunikovala s hlavným organizátorom protestov v Prievidzi, aktivistom a dobrovoľníkom Ivanom Sýkorom. Dohodli sme sa, že nakoľko som členka apolitickej mládežníckej organizácie Občiansko-demokratická mládež, vystúpim pod jej záštitou.

Zrkadlo, ktoré odráža dôsledky správania politikov sa mi ukázalo aj doma. Napriek tomu, že sa rodina tešila z mojej aktivity i nadšenia, ktoré som z nej mala, sa nevedela ubrániť strachu. Najmä matka mala najväčšie obavy o moju bezpečnosť. Pýtala sa ma, prečo tam musím ísť práve ja, čo ak mi niekto ublíži a či – trošku nadnesene no so zachovaným významom, sa v budúcnosti neocitnem na zozname nepriateľov štátu. Klamala by som, ak by som povedala, že som sa nad jej úvahami nezamyslela alebo, že by ma trošku netrápili.

Rýchlo som vytriezvela z negatívnych myšlienok a racionálne zaujala svoj postoj. Strach, presne ten chcú, aby občania*ky mali. Je to on, ktorý nás na konci dňa utíši a nechá rezignovať.

Dňa 21. 02. 2025, na námestí Jozefa Cígera Hronského v Prievidzi, pri príležitosti

spomienkovej akcie na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovu, som prvýkrát predniesla svoje slová pred tak početným publikom – 1 000 ľudí. Obsah svojho vystúpenia som mala možnosť prerozprávať aj regionálnym novinám.

Napriek miernej úprave môjho prejavu pre účely protestu stále môžem konštatovať, že sa mi podarilo hodnoty demokracie, právneho štátu a ľudských práv priblížiť všetkým zúčastneným. Za túto príležitosť som vďačná.

Prejav Simony Briatkovej si môžeš prečítať nižšie.

4. miesto - prejav, Samuel Vojtech Remenár, Bilingválne gymnázium M. Hodžu, Sučany

Námet som čerpal najmä z vlastnej skúsenosti . 24. februára 2025 som totiž,

vystúpil na zhromaždení vo svojom rodnom meste pri príležitosti 3. výročia brutálneho napadnutia Ukrajiny Ruskou federáciou . Vzhľadom na blízkosť tohto výročia ku inému, a to síce 7. výročiu vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, sa zhromaždenie nieslo aj v duchu stavu právneho štátu na Slovensku.

Dovolím si povedať, že práve táto vražda bola dokonalou manifestáciou výroku vtedajšieho prezidenta SR pána Andreja Kisku: ,,Niečo zlé je samotnom základe nášho štátu”. Taktiež si dovolím povedať, že táto vrážda bola výsledkom aj toho, že sa niekto, kto nebol právoplatne odsúdený, cítil dostatočne chránený systémom zabehnutým v tejto krajine na to, aby bol schopný zadať objednúvku na čin úkladnej vraždy.

A nie je náhodou, že práve o prepojení vlády na organizovaný zločin, menovite na taliansku Ndranghetu písal zavraždený Ján Kuciak.

Dôvod prečo túto vraždu takto rozoberám je prosstý: Novinári sú jedným yo yákladných pilierov demokratického štátu, často prezívaní ako „strážni psi demo kracie”. Útok na novinárov je preto útokom nielen na nich, ale na celú demokratickú spoločnosť a tým pádom nás občanov.

A práve v kontexte tohto výročia sa podľa môjho skromného názoru najviac hodí téma, ktorá sa zaoberá nezávisťou médií, ochranou novinárov a stavorn právneho štátu ako takého. Prejav na verejnom zhromaždení som si však nevybral len kvôli tomu, lebo mi je táto téma blízka a mám s ňou osobnú skúsenosť.

Hlavným dôvodom je jeho efekt pri komunikovaní a sprostredkovaní myšlienka. Jedná sa o naj osobnejšiu formu masovej agitácie vôbec, nie len spomedzi možných formátov. Nie je preto náhodou, že rečníctvo sa jazykovom prejave považuje za samostatnú disciplínu na ktorú boli napísané množstvo odborných ako aj populárno-náučných textov, vrátane jeho zaradenia do osnov slovenského jazyka a literatúry.

Na prejav sa vieme pozrieť v dvoch rovinách :

Z pohľadu účastník a zhromaždenia má na človeka efekt už len samotná prítomnosť na ňom, obklopenie ľuďmi ktorí zdieľajú spoločný postoj vyvoláva pocit súdržnosti i a zosilňuje efekt prejavu.

Samotný prejav, ak je dôsledne pripravený následne vytvára pocit autentickosti, efekt toho, že zážitok vzniká priamo pred mojimi očami. Zároveň dáva ďaleko väčší priestor na prácu s hlasom, gestikuláciou či priamo s publikom, vyvolávajúc tak unikátnu intimitu.

Z pohľadu diváka, napríklad záznamu na sociálnych sieťach, sa tento pocit zo zhromaždenia čiastočne prenáša. V porovnaní s konvenčným videom stále platí. že sa vytvára efekt vzniku diela priamo pred očami recipienta.

Zároveň sa naďalej čiastočne prenáša efekt súdržnosti, keďže odozvu publika je väčšinou v zázname jasne počuť alebo vidieť.

Preto považujem tému číslo tri a prejav na zhromaždení za najvhodnejšie vzhľadom na kontext dnešných dní a na formu agitácie .

Nižšie si môžete prečítať celý prejav Samuela Vojtecha Remenára.

5. miesto - video, Samuel Lobodáš, Spojená škola, Novohradská 3, Bratislava

Sloboda a nezávislosť médii a novinárov sú v poslednej dobe pod obrovským tlakom a hrozbou. Pritom však nikdy nebolo treba nezávislú a na faktoch založenú žurnalistiku viac, ako teraz. Doba plná alternatívnych faktov, dezinformácií, AI deepfakeov či informačnej hybridnej vojny si viac ako žiada ľudí, ktorí sú schopní v tom množstve informácií nájsť tie pravdivé, tie zmysluplné, hľadať ich kontext a pôvod, overiť ich. Novinári dokážu odhaľovať a prinášať pravdu tak, ako nikto iný.

V prvej časti svojho videa sa snažím ťahať práve túto linku. Čo nám slobodná a kvalitná žurnalistika dáva, čo všetko dokázali novinári odhaliť, koľkým ľuďom dokázali pomôcť. Robia vskutku nenahraditeľnú prácu. Informácie totižto chceme a potrebujeme mať všetci. Oni nám prinášajú informácie, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. Chodia s mikrofónmi a kamerami do terénu, naháňajú politikov po chodbách ministerstiev či parlamentu, v nepriestrelnej veste s označením PRESS nás z prvej línie informujú o dianí na frontoch na Ukrajine či vývoji bojov v pásme Gazy, cestujú do Sýrie či Afganistanu aby sme si my mohli ráno prečítať noviny, ktoré budú obsahovať rubriku o zahraničnom spravodajstve. Osobne si myslím, že im za to patrí obrovská vďaka. Bez nich by sme toho vedeli o svete veľmi málo.

Druhá časť môjho videa sa predovšetkým venuje tomu, čo novinárom za ich prácu dávame Konkrétnejšie ide o nenávisť, slovné a často aj veľmi vulgárne útoky, vyhrážky na rôzne spôsoby, obmedzovanie slobody ich tvorby či zatvorenie do väzenia. Mnoho novinárov v Európe, krásnej demokratickej vyspelej Európe, sa dnes bojí o seba a svojich najbližších. Skrátka miesto toho aby sme im boli vďační za tú obrovskú službu, ktorú preukazujú každému jednému z nás aj spoločnosti ako celku, oplácame im ich prínos vulgarizmami, prenasledovaním a obmedzovaním tvorby. Pre mňa osobne je to niečo ad jedna nepochopiteľné a ad dva neprijateľné. Ja sám píšem do novín, hoci iba študentských, no sloboda písania je pre mňa kľúčová. Z tejto časti si podľa mojej mienky treba odniesť uvedomenie si toho, ako sa novinárom, k pravde správame.

Žiaden obrázok ani video nie je vo videu náhodne. Krátke zostrihy či už reportérov alebo vyjadrení na adresu novinárov sa snažia len podrthnúť význam toho, čo prichádza po nich. Rovnako tomu však je i pri výbere hudby. Melancholická a miestami až depresívna hudba nemajú za cieľ nič menej ako v každom jednom divákovi prebudiť emócie, donútiť ho prežívať video, prepojiť si slová v ňom s ich obsahom. Pomáha slovám a fotografiám zarezonovať v mysli a nechať odkaz. Dúfam, že veľmi jasný a silný odkaz a apel na potrebu slobodnej žurnalistiky a kvalitných novinárov ste tam okrem mňa videli aj Vy už po prvom zhliadnutí videa.

Video Samuela Lobodáša si môžete pozrieť nižšie.